Gwynbleidd píše

   Sadám si do kresla pri krbe, v ruke držiac Meč osudu od Andrzeja Sapkowskeho, vypínam telefón a odhodlane prekonávam moje Hranice možností – áno, som pripravený prečítať celú knihu bez dlhšieho prerušenia. Pripravení?

   Meč osudu je v poradí druhou knihou o Geraltovi z Rivie, ktorý je zaklínačom – profesionálnym zabijakom príšer. Dalo by sa povedať, že sa jedná o dvojičku Posledního přání, teda aspoň čo sa týka formy. Opäť sa jedná o zbierku poviedok, opäť sú jednotlivé poviedky zábavné, epické, drsné a napínavé. Kniha obsahuje celkovo 6 poviedok a epilóg, ktorý je vážne skvelý a hoci je táto pasáž skôr oddychová, určite poteší a zabaví nejedného čitateľa.

  Geralt znovu seká svojim strieborným mečom ako divý, nechýba veľké množstvo krvi, nebezpečenstva, alkoholu a žien. Stretávame sa so zástupom bytostí, z mnohých spomeniem napríklad slizkého zeugla, morskú pannu, dryády a tak ďalej. Pri mnohých postavách a bytostiach si zo začiatku nemôžete byť istí, či chcú Gwynbleiddovi pomôcť alebo mu uškodiť. Moment prekvapenia z prvej knihy teda tiež nechýba. Okrem iného, dôjde aj na vzťahové problémy a myslím, že pre mnohých čitateľov je práve toto kameňom úrazu. Geralt trocha vymäkkol. No bodaj by nie, vzhľadom na to, čo sa stalo na konci prvej knihy. Preto miestami pripomína poslušného psíka žobrajúceho pri stole. Nedajte sa však oklamať. Každý z nás má niekoľko stránok osobnosti. Práve preto v konečnom dôsledku pôsobí Biely Vlk ľudskejšie. Andrzej Sapkowski nemal v pláne vytvoriť nového Supermana, ale obyčajného človeka, ktorý sa stal zaklínačom. Preto na mňa séria o Geraltovi pôsobí dostupnejšie ako iné fantasy – postavy majú normálne problémy, s ktorými sa bežne stretávame.

Čítaním poviedok zisťujeme, že sa svet okolo Zaklínača mení. Večný oheň naberá na sile, na každom rohu číhajú pochybné existencie, ktoré zaklínačov zo srdca nenávidia a považujú ich za väčšie nebezpečenstvo než skutočné príšery. Za oknami číha hrozba vojny, mestá sa zmietajú v nepokojoch a špine, od úplného kolapsu je spoločnosť už len malý krôčik, ten povestný Čriepok ľadu. K tomu všetkému si Geralt uvedomuje, že emócie a pocity, ktoré mali byť pri jeho premene potlačené, sa u neho prejavujú čoraz viac. Ružové okuliare, ktoré pán Sapkowski nasadil čitateľovi pri prvej knihe, sú zrazu fuč a je len na nás, aby sme sa popasovali s nekompromisnosťou a tvrdosťou zaklínačského univerza.

Ako príbeh pomaly plynie, Geralt stretáva množstvo starých priateľov, nepriateľov, náhodných okoloidúcich, ženy svojho života a najmä svoj osud – princeznú Cirillu, skrátene Ciri. Levíča z Cintry, Zirael, dieťa Staršej krvi, dcéru Pavetty a vnučku Calanthé. A v tomto bode musí byť každému čitateľovi jasné, že Meč osudu je predjedlom k epickej pentalógii, v ktorej sa naplno rozvinú dobrodružstvá Lastovičky a Bieleho Vlka.

Druhá kniha sa nesie v temnejšej atmosfére, poviedky sú košatejšie a podrobnejšie, nie sú tak priamočiare, ako boli v prvej zbierke, ale kniha ako taká nestráca tempo. Neoplatí sa kritizovať knihu okamžite po prvom prečítaní, potrebuje totiž čas, jednu noc, aby sa uležala v hlave, možno aj opätovné prečítanie. Proste stačí Trochu sa obetovať. Okrem epickosti, nenúteného humoru, dravosti a štipky mystiky obsahuje druhá zbierka ešte Niečo viac – v každej poviedke čitateľ nájde ukryté ponaučenie či radu do života.

Po prečítaní publikácie Zaklínač: Meč osudu, mi zostáva skonštatovať, že Andrzej Sapkowski je Pán Spisovateľ. Osobne považujem tohto človeka za jednu z vedúcich osobností žánru. Vytvoril univerzum tak zaujímavé a pútavé, že pre mnohých fanúšikov fantasy literatúry je takmer povinnosťou. Ak si prečítate prvú knihu, rozhodne zatúžite čítať aj ostatné časti. S touto knihou som veľmi spokojný, iste, možno by som našiel nejaké chybičky krásy, ale určite ich nebolo toľko, aby som uberal najvyššie hodnotenie.

Pre mňa  je to teda 394 strán vysoko kvalitnej literatúry.